Desktopová odyseaAlebo hľadanie použiteľného desktopového prostredia (pohľad na linuxovské/unixovské desktopy)
Zhruba okolo
vianoc som sa rozhodol, že zmením desktopové prostredie, resp.
linuxovú distribúciu na notebooku, pretože tá, ktorú som tam mal
aktuálne (konkrétne Xubuntu), mi z určitých dôvodov
nevyhovovala. Vedel som, že nájsť alternatívu vôbec nebude
jednoduché – už nejakú dobu totižto nahradila obľúbený GNOME
2.x novšia verzia s GNOME SHELLom, ktorá mnohým používateľom
(vrátane mňa) radosť dvakrát nepriniesla. A tak sa začala
moja dektopová odysea...
Ale pekne po
poriadku – musím načrieť do hlbšej minulosti, do časov, keď
vyšlo prvé GNOME 3 a zároveň Ubuntu linux prešiel na
Unity. Vtedy som si ešte užíval úžasné Ubuntu 10.10 a patril
som k tým šťastným používateľom, ktorý nepozanli slovo
problém – aplikácie bežali k mojej spokojnosti, notebook
bootoval vo výbornom čase a životnosť batérie bola
prijateľná. Prvé tmavé
oblaky na mojej pokľudnej linuxovej oblohe prišli, keď som
upgradol Ubuntu na verziu 11.04, s čím prišlo do môjho
života nie celkom vyspelé prostredie Unity. Tak som si teda povedal
– nevadí, vyskúšame. A hneď som narazil na niekoľko
maličkostí, ktoré začali sužovať môj život;
spomínam si hlavne na zníženú životnosť batérie a prehrávač
videí, ktorý stratil na plynulosti prehrávania. Po niekoľkodňovom
testovaní som zistil, že môj záujem pracovať s linuxom
prudko poklesol. Jednoznačným dôvodom bola nepohoda práce, a tak
prišlo rozhodnutie, ktorému som sa pôvodne vyhýbal ako čert
krížu – Ubuntu muselo ísť preč. Lenže, akú alternatívu
zvoliť?
Náhrada za
nekorunovaného kráľa sa hľadala dlhšie. Skúsil som viacero
systémov – Fedoru (v tých časoch to bola tuším v14, alebo 15),
64-bit Ubuntu a Xubuntu. A boli to dni plné hľadania
a sklamania. Sklamania preto, lebo nové Gnome3 sa ukázalo byť
ešte veľmi nezrelé. Čo je to za prostredie, v ktorom si
nemôžem nastaviť ani len šetrič obrazovky!? Problémy boli aj
s nastavením obrazovky všeobecne, Wifi sieťou a trebárs
už len vypnutie systému bolo treba robiť na dva krát! (Možnosť
„turn off“ ešte nebola implementovaná). KDE ma nikdy
nepriťahovalo (jednak kvôli grafickému prevedeniu nového KDE4
a potom kvôli neprebernému množstvu aplikácií, ktoré som
nepotreboval, ale ktoré sa v rámci KDE vždy
nainštalovali...), Unity malo svoje muchy a žiadne iné, „na
features bohaté“ prostredie som nepoznal.
V týchto temných časoch som si
povedal, že sa treba otvoriť novým možnostiam a preskúmal
som iné „Desktopy“. Veľmi rýchlo som objavil, že prostredie
XFCE sa veľmi ponáša na obľúbené GNOME 2.x a ponúka
všetko potrebné. Vďaka svojim malým nárokom sa vyslovene hodí
na používanie na laptopoch, a tak som nezaváhal a skúsil
som niečo nové: Xubuntu. (Po pravde, XFCE som objavil skôr - kvôli
FreeBSD. Začal som hľadať náhradu za GNOME2, ktoré mi
v niektorých prípadoch robilo na BSD problémy a ako
víťaz sa ukázalo práve XFCE: je rýchle, skompilovať ho išlo
ako po masle a celkom si rozumie aj s compiz-fusion.)
Na nejaký čas
som bol spokojný, chuť pracovať s linuxom sa vrátila. Nie
však celkom – prehrávanie videí už síce šlo lepšie než
na pôvodnom Ubuntu, ale pár drobností (hlavne vizuálnych)
a pomerne vysoká spotreba na batérii ma presvedčili o tom,
že hľadanie stále nie je na konci. S Xubuntu som pracoval už
dlhšie než len pár dní, ale pocit, že by som bol pánom nad
vlastným notebookom sa nejako nedostavil. A tak som sa pustil
do druhého kola hľadania linuxovej distribúcie, s ktorou by
som bol spokojný. Tentokrát bolo hľadanie ešte dlhšie, ale
s prekvapivými výsledkami.
Sám seba som sa
pýtal, kde vlastne začať hľadať. Bolo mi jasné, že od príchodu
GNOME 3 vypukla desktopová kríza, ktorú som pocítil nielen ja.
Viacero ľudí na internetových fórach písali o podobnom
zúfalstve a sentimentálne spomínali na časy, keď GNOME 2
patrilo k elite. Rovnako ako ja to vnímal zjavne aj Linus
Torvalds - najprv opustil KDE a prešiel ku GNOME, po vydaní
spomínanej tretej verzie však prešiel do tábora XFCE.
Lenže, XFCE v podaní Xubuntu som chcel práve opustiť...
Vyšiel som teda v
ústrety novému boju, pripravený vyskúšať čokoľvek. Začal som
s potenciálne zaujímavým Mint linuxom. Chcel som vyskúšať
jeho GNOME úpravy, ktoré sa objavili v jeho novej (v12)
verzii, pod názvom MGSE. Po nainštalovaní som sa cítil ako
v siedmom nebi – estetické a veľmi čitateľné
prostredie, kopa prvkov približujúca funkcie GNOME 2.x a životnosť
batérie na prijateľnej úrovni. Lenže, ako sa ukázalo,
pravdepodobne práve kôli MGSE extensionom sa systém ukázal ako
nestabilný a častokrát mrzli niektoré jeho funkcie, sem tam
zamrzol kompletne. Tak som pokračoval ďalej: Fedora 16. Vynikajúci
systém, ktorý sa zdal byť ideálny. Preskúmal som nové GNOME 3.2
a keď už som začal veriť, že som na konci hľadania, zistil
som, že ovládač na grafikú kartu robí nečakané problémy
a bola mi odoprená aj možnosť znížiť podsvietenie
obrazovky. Ďalší neúspech.
Kto opýva
povesťou kvalitných ovládačov a ponúka stabilitu?
Samozrejme, OpenSUSE!
Stiahol som teda
DVD openSUSE 12.1. OpenSUSE je distribúcia, ktorá pre mňa mnoho
znamená, keďže bola prvá, akú som kedy vyskúšal. Taktiež som
si aj spomínal naurčité úskalia, ktoré v tejto distribúcii
existujú, ako napríklad dôslednejšie sledovanie používateľských
práv, vďaka ktorému som niektoré hry musel spúšťať ako root,
prípadne nešli spustiť vôbec. Ale späť k veci –
nainštaloval som verziu s KDE 4, keďže som mal pocit, že
GNOME3 je proste nepoužiteľné. Dopadlo to presne ako som
predpokladal – ovládače fungovali hneď na prvý krát perfektne
(to je podľa mňa jedna z najlepších vlastností openSUSE),
aplikácie bežali svižne, ale na druhej strane som musel čeliť
ovládaniu ktoré mi nesedí, veľkému množstvu nechcených
aplikácií a samozrejme aj veľkej spotrebe energie. Dlho som
nevydržal a pustil som sa do ďalšieho, nečakane posledného
pokusu – OpenSUSE a GNOME3.
Po nainštalovaní
som sa pustil do úprav a čo nevidieť som objavil, že táto
kombinácia, keď nerátam úvodnú vizáž a nadpriemernú
spotrebu energie, sa mi začala celkom pozdávať. Vyhľadal som
extensiony ku GNOME3 a prerobil veci na môj obraz. A zrazu
sa objavil ten pocit, ktorý mi chýbal – pocit, že ja som pánom
vlastného laptopu! Mal som pred sebou systém, ktorý nejavil (a
doteraz nejaví) žiadne známky problémov s ovládačmi,
všetky moje obľúbené aplikácie sa mi doň podarilo nainštalovať
a napriek nainštalovaným rôznym extensionom v ALPHA
prevedení(!!!), stabilita nepovolila. Po dôkladnom nastavení som
zistil, že napriek vyššej spotrebe energie je to jediný systém
okrem Xubuntu, s ktorým som na notebooku nemal problémy. Vďaka
rozšíreniam pre GNOME 3.2 som aj vizuálnu stránku a ovládanie
zmenil na prívetivé a konečne som našiel pokoj pre moju
unixovskú dušu.
Už som ani
neveril, že zamotaný kolotoč s modernými „desktopmi“ sa
mi podarí zastaviť a nájsť riešenie. Možno mi trochu
pomohol aj fakt, že OpenSUSE 12.1 je zároveň aj veľmi podareným
vydaním tejto distribúcie, ktorá sa od čias môjho prvého pokusu
zblíženia so svetom linuxu podstatne vyvinula a zanechala
rôzne neduhy za sebou. No a aspoň som si opäť vytvoril
prehľad o populárnych distribúciách.
Pevne verím, že
podobné temné obdobie tak skoro nenastane, keďže Desktopové
prostredia sa vyvíjajú tiež a najhoršie (myslím tým
prechod k akcelerovanej grafike a pod.) už majú za sebou.
Okrem toho sa na Odyseovom obzore črtajú nové možnosti: nové
extensiony ku GNOME3, KDE4 je už zjavne stabilné a autorom
stále nedochádzajú nápady, objavil sa desktop MATE a najnovší
výkrik doby CINNAMON od autorov Mint linuxu...
Nazad na zoznam článkov
Nazad na hlavnú stránku |