Desktopová odysea

Alebo hľadanie použiteľného desktopového prostredia
(pohľad na linuxovské/unixovské desktopy)

Zhruba okolo vianoc som sa rozhodol, že zmením desktopové prostredie, resp. linuxovú distribúciu na notebooku, pretože tá, ktorú som tam mal aktuálne (konkrétne Xubuntu), mi z určitých dôvodov nevyhovovala. Vedel som, že nájsť alternatívu vôbec nebude jednoduché – už nejakú dobu totižto nahradila obľúbený GNOME 2.x novšia verzia s GNOME SHELLom, ktorá mnohým používateľom (vrátane mňa) radosť dvakrát nepriniesla. A tak sa začala moja dektopová odysea...

Ale pekne po poriadku – musím načrieť do hlbšej minulosti, do časov, keď vyšlo prvé GNOME 3 a zároveň Ubuntu linux prešiel na Unity. Vtedy som si ešte užíval úžasné Ubuntu 10.10 a patril som k tým šťastným používateľom, ktorý nepozanli slovo problém – aplikácie bežali k mojej spokojnosti, notebook bootoval vo výbornom čase a životnosť batérie bola prijateľná. 

Prvé tmavé oblaky na mojej pokľudnej linuxovej oblohe prišli, keď som upgradol Ubuntu na verziu 11.04, s čím prišlo do môjho života nie celkom vyspelé prostredie Unity. Tak som si teda povedal – nevadí, vyskúšame. A hneď som narazil na niekoľko maličkostí, ktoré začali sužovať môj život; spomínam si hlavne na zníženú životnosť batérie a prehrávač videí, ktorý stratil na plynulosti prehrávania. Po niekoľkodňovom testovaní som zistil, že môj záujem pracovať s linuxom prudko poklesol. Jednoznačným dôvodom bola nepohoda práce, a tak prišlo rozhodnutie, ktorému som sa pôvodne vyhýbal ako čert krížu – Ubuntu muselo ísť preč. Lenže, akú alternatívu zvoliť?

Náhrada za nekorunovaného kráľa sa hľadala dlhšie. Skúsil som viacero systémov – Fedoru (v tých časoch to bola tuším v14, alebo 15), 64-bit Ubuntu a Xubuntu. A boli to dni plné hľadania a sklamania. Sklamania preto, lebo nové Gnome3 sa ukázalo byť ešte veľmi nezrelé. Čo je to za prostredie, v ktorom si nemôžem nastaviť ani len šetrič obrazovky!? Problémy boli aj s nastavením obrazovky všeobecne, Wifi sieťou a trebárs už len vypnutie systému bolo treba robiť na dva krát! (Možnosť „turn off“ ešte nebola implementovaná). KDE ma nikdy nepriťahovalo (jednak kvôli grafickému prevedeniu nového KDE4 a potom kvôli neprebernému množstvu aplikácií, ktoré som nepotreboval, ale ktoré sa v rámci KDE vždy nainštalovali...), Unity malo svoje muchy a žiadne iné, „na features bohaté“ prostredie som nepoznal.

V týchto temných časoch som si povedal, že sa treba otvoriť novým možnostiam a preskúmal som iné „Desktopy“. Veľmi rýchlo som objavil, že prostredie XFCE sa veľmi ponáša na obľúbené GNOME 2.x a ponúka všetko potrebné. Vďaka svojim malým nárokom sa vyslovene hodí na používanie na laptopoch, a tak som nezaváhal a skúsil som niečo nové: Xubuntu. (Po pravde, XFCE som objavil skôr - kvôli FreeBSD. Začal som hľadať náhradu za GNOME2, ktoré mi v niektorých prípadoch robilo na BSD problémy a ako víťaz sa ukázalo práve XFCE: je rýchle, skompilovať ho išlo ako po masle a  celkom si rozumie aj s compiz-fusion.)

Na nejaký čas som bol spokojný, chuť pracovať s linuxom sa vrátila. Nie však celkom – prehrávanie videí už síce šlo lepšie než na pôvodnom Ubuntu, ale pár drobností (hlavne vizuálnych) a pomerne vysoká spotreba na batérii ma presvedčili o tom, že hľadanie stále nie je na konci. S Xubuntu som pracoval už dlhšie než len pár dní, ale pocit, že by som bol pánom nad vlastným notebookom sa nejako nedostavil. A tak som sa pustil do druhého kola hľadania linuxovej distribúcie, s ktorou by som bol spokojný. Tentokrát bolo hľadanie ešte dlhšie, ale s prekvapivými výsledkami.

Sám seba som sa pýtal, kde vlastne začať hľadať. Bolo mi jasné, že od príchodu GNOME 3 vypukla desktopová kríza, ktorú som pocítil nielen ja. Viacero ľudí na internetových fórach písali o podobnom zúfalstve a sentimentálne spomínali na časy, keď GNOME 2 patrilo k elite. Rovnako ako ja to vnímal zjavne aj Linus Torvalds - najprv opustil KDE a prešiel ku GNOME, po vydaní spomínanej tretej verzie však prešiel do tábora XFCE. Lenže, XFCE v podaní Xubuntu som chcel práve opustiť...

Vyšiel som teda v ústrety novému boju, pripravený vyskúšať čokoľvek. Začal som s potenciálne zaujímavým Mint linuxom. Chcel som vyskúšať jeho GNOME úpravy, ktoré sa objavili v jeho novej (v12) verzii, pod názvom MGSE. Po nainštalovaní som sa cítil ako v siedmom nebi – estetické a veľmi čitateľné prostredie, kopa prvkov približujúca funkcie GNOME 2.x a životnosť batérie na prijateľnej úrovni. Lenže, ako sa ukázalo, pravdepodobne práve kôli MGSE extensionom sa systém ukázal ako nestabilný a častokrát mrzli niektoré jeho funkcie, sem tam zamrzol kompletne. Tak som pokračoval ďalej: Fedora 16. Vynikajúci systém, ktorý sa zdal byť ideálny. Preskúmal som nové GNOME 3.2 a keď už som začal veriť, že som na konci hľadania, zistil som, že ovládač na grafikú kartu robí nečakané problémy a bola mi odoprená aj možnosť znížiť podsvietenie obrazovky. Ďalší neúspech.

Kto opýva povesťou kvalitných ovládačov a ponúka stabilitu? Samozrejme, OpenSUSE!

Stiahol som teda DVD openSUSE 12.1. OpenSUSE je distribúcia, ktorá pre mňa mnoho znamená, keďže bola prvá, akú som kedy vyskúšal. Taktiež som si aj spomínal naurčité úskalia, ktoré v tejto distribúcii existujú, ako napríklad dôslednejšie sledovanie používateľských práv, vďaka ktorému som niektoré hry musel spúšťať ako root, prípadne nešli spustiť vôbec. Ale späť k veci – nainštaloval som verziu s KDE 4, keďže som mal pocit, že GNOME3 je proste nepoužiteľné. Dopadlo to presne ako som predpokladal – ovládače fungovali hneď na prvý krát perfektne (to je podľa mňa jedna z najlepších vlastností openSUSE), aplikácie bežali svižne, ale na druhej strane som musel čeliť ovládaniu ktoré mi nesedí, veľkému množstvu nechcených aplikácií a samozrejme aj veľkej spotrebe energie. Dlho som nevydržal a pustil som sa do ďalšieho, nečakane posledného pokusu – OpenSUSE a GNOME3.

Po nainštalovaní som sa pustil do úprav a čo nevidieť som objavil, že táto kombinácia, keď nerátam úvodnú vizáž a nadpriemernú spotrebu energie, sa mi začala celkom pozdávať. Vyhľadal som extensiony ku GNOME3 a prerobil veci na môj obraz. A zrazu sa objavil ten pocit, ktorý mi chýbal – pocit, že ja som pánom vlastného laptopu! Mal som pred sebou systém, ktorý nejavil (a doteraz nejaví) žiadne známky problémov s ovládačmi, všetky moje obľúbené aplikácie sa mi doň podarilo nainštalovať a napriek nainštalovaným rôznym extensionom v ALPHA prevedení(!!!), stabilita nepovolila. Po dôkladnom nastavení som zistil, že napriek vyššej spotrebe energie je to jediný systém okrem Xubuntu, s ktorým som na notebooku nemal problémy. Vďaka rozšíreniam pre GNOME 3.2 som aj vizuálnu stránku a ovládanie zmenil na prívetivé a konečne som našiel pokoj pre moju unixovskú dušu.

Už som ani neveril, že zamotaný kolotoč s modernými „desktopmi“ sa mi podarí zastaviť a nájsť riešenie. Možno mi trochu pomohol aj fakt, že OpenSUSE 12.1 je zároveň aj veľmi podareným vydaním tejto distribúcie, ktorá sa od čias môjho prvého pokusu zblíženia so svetom linuxu podstatne vyvinula a zanechala rôzne neduhy za sebou. No a aspoň som si opäť vytvoril prehľad o populárnych distribúciách.

Pevne verím, že podobné temné obdobie tak skoro nenastane, keďže Desktopové prostredia sa vyvíjajú tiež a najhoršie (myslím tým prechod k akcelerovanej grafike a pod.) už majú za sebou. Okrem toho sa na Odyseovom obzore črtajú nové možnosti: nové extensiony ku GNOME3, KDE4 je už zjavne stabilné a autorom stále nedochádzajú nápady, objavil sa desktop MATE a najnovší výkrik doby CINNAMON od autorov Mint linuxu...